šesť vecí, ktoré ako človek so zrakovým postihnutím neznášam

Myslím, že to, že mám istý zrakový hendikep je už o mne všeobecne známe či už v realite, alebo tu na blogu. Ak ste článok o tomto hendikepe prehliadli TU ho nájdete. Dnes vám chcem porozprávať niečo o veciach, ktoré ako človek so zrakovým postihnutím neznášam a ktoré sa mi stávajú takmer každý deň, alebo celkovo, ktoré sú mi nepríjemné, keď sa z ničoho nič stanú. 

1. Nové priestory/nové veci

Prvá vec, ktorá ma vždy vykoľají je, keď sa ocitnem v nejakých nových priestoroch. Okamžite dostávam úzkosť a potrebujem niečiu pomoc, pretože keďže nevidím, nie som pripravená na nástrahy, ktoré to miesto má. Podobné je to u vecí, ktoré sú na miestach, ktoré poznám nové. Napríklad keď som raz išla na vlakovú stanicu v Holíči, ako je Lidl, tam zväčšovali parkovisko a zasahovali aj do chodníka, po ktorom sa ide na stanicu. Okamžite som spanikárila, pretože som nevedela a nevidela ako to je všetko rozbúrané a bála som sa, že nemám ako prejsť. 

2. Pozdravy a ľudia

Žijem na dedine a je bežné, že ma niektorí poznajú. Ocko tu má pomerne dosť kamarátov a známych, takže často stretnem niekoho, kto ma pozná. Ale nestáva sa mi to len u známych, ale občas aj u tej nie bližšej rodiny. Idem si tak po ulici a zrazu ide niekto oproti mne na bicykli, alebo hoci aj pešo a pozdraví ma. Ja nemám šancu zaregistrovať kto to bol a tak neviem ako pozdraviť. Niekedy si u ľudí zapamätám hlas, inokedy aj moja "analýza hlasu" sklame. A tak sa mi stáva, že profesora telesnej výchovy skoro pozdravím ahoj. Trapas a totálny. Červenala som sa ešte hodinu po tom. Najlepšie by bolo keby spolu s pozdravom ľudia zakričali čo sú zač, lebo proste nemám šancu tých ľudí spoznať. A potom sa aj bojím, že si ľudia pomyslia, že som neslušná, pretože ja proste neviem. A toto je každodenná situácia. 

3. "Koľko prstov ukazujem?"

Toto sa už teraz nestáva tak často ako keď som bola na základnej škole, ale odjakživa to neznášam. Je iné keď mám u očného lekára čítať tú tabuľku, ale neznášam, totálne, totálne neznášam, keď odo mňa odstúpi niekto na dva metre a pýta sa "Koľko prstov ukazujem?" Toto je moji milí absolútny des a pokiaľ mi to niekto urobí som naštvaná a nevrlá. Neviem, vy to možno tak nevnímate, ale ja to skutočne neznášam. To vždy nevrlo odpoviem a nemám chuť sa s tým človekom baviť. 

4. Otázky o tom ako vidím

Tu to je rôzne. Nemám tie otázky rada, ale úprimne si dosť vyberám toho človeka, ktorému to poviem. Ak sa ma spýta niekto koho nemusím alebo niečo v takom zmysle, tak mu to proste nepoviem ani keby neviem ako dobiedzal. Iné je to napríklad v prípade lekára či posudkového lekára, ale u normálnych ľudí si fakt vyberám. Možno je to aj podľa toho, čo z toho človeka cítim. 

5. Mám zrakový hendikep a nie mentálny!

Toto ma vie fakt nahnevať. Keď si skrátka niekto myslí, že som aj duševne spomalená a musí mi všetko vysvetľovať dopodrobna, polopatisticky. Nie som bohvieako inteligentná, to si priznám, ale zas nie som ani úplne hlúpa. Bohužiaľ niektorí ľudia si to asi myslia a potrebujú ma poučovať o veciach, ktoré už dávno viem a poznám. Ale zatiaľ som bola schopná dostatočne sa ovládať na to, aby som im nevykričala do očí čo si skutočne myslím. Pretože vtedy by som to povedala asi dosť nepríjemným a nepekným spôsobom. 

6. Písmo

Malé písmo je môj nepriateľ. Doslova. Ak je v knihách malé písmo tak ma to vie dosť naštvať. Ale najmä ak som v mobilnom zobrazení stránky a písmo majú strašne maličké a nedá sa to nijako zväčšiť. To je absolútny des. Alebo keď čítam blogy s miniatúrnym písmom písaným takými patkovými písmami. Ja som síce patkové písmo používala, lebo toto som zistila až po dlhšom pozorovaní. Ale najhoršie je to, keď si text nemôžem na tom mobile nijako zväčšiť. Odrádza ma to od článkov, ktoré sú na zaujímavé témy. A to je škoda. 

Tak a to by bolo všetko. Dovolila som vám trochu nahliadnuť do môjho sveta, tak som zvedavá, čo si o tom myslíte. :)

Komentáre

  1. Domi to o tom priestore ti verím,to je niekedy problém aj pre mňa. A pozdravy nerieš,ja viem,že ťa to štve ale jednoducho používaj "ahojte" a hotovo.A to ze sa ľudia zaujímajú o tvoj zrak, to neovplyvniš, ani ty ani ja. Ľudia sú proste zvedaví.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ľudia nerozumejú niečomu, čo sami neprežili. Prajem ti do života len to najlepšie, máš skvelý blog :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?