Keď život ide úplne iným smerom než sme chceli

Človek si vždy robí svoje nádeje, sny a plánuje si, ako bude žiť. Stavia si svoje priority a je prirodzené, že v priebehu života sa tieto priority menia a mení sa ich poradie. V pätnástich snívame o tom a v osemnástich o inom. To je skrátka normálne. 

V pätnástich pri nástupe na strednú školu som si plánovala, že doštudujem, prihlásim sa na vysokú a budem ďalej študovať psychológiu. Verila som, že po štúdiu pôjdem normálne pracovať ako psychologička, alebo skrátka, že budem normálne pracovať. Kúpim si vlastný byt, odsťahujem sa z domu, ktorý často veľmi nemusím. 

Plánovala som si, ako si nájdem trvalý krásny vzťah a vydám sa, budem mať normálnu rodinu. Dobre, toto som si plánovala ešte keď som bola mladšia, ale aj tak som v to ešte v pätnástich verila a dúfala. Písanie ma bavilo a verila som, že popri práci, ktorú som si vysnívala budem písať a vydávať knihy, budem známa či už spisovateľka alebo psychologička. Budem pomáhať ľuďom a budem šťastná. 

Skrátka som dúfala, že budem viesť úplne normálny život tak ako všetci ostatní. 

Prenesme sa ale teraz v živote o takmer šesť a pol roka neskôr. So šťastím som zmaturovala, som celý deň doma, chodím na prechádzky s Lakym, píšem, blogujem, natáčam videá. Oficiálne zaevidovaná na úrade práce, zároveň snažiaca sa vybaviť si invalidný dôchodok. 

Každý deň robím ľadovú kávu pre mamku, ktorá príde z práce a trávim s ňou čas. Svoj čas trávim kreatívne a niekedy aj menej kreatívne pri sledovaní seriálu či filmov. Podľa pracovníčky na úrade som ťažko zamestnateľná a je to tak. A nie len kvôli môjmu hendikepu. 

Sny o normálnom živote sa rozplynuli. 

Prihlášku na vysokú som si nepodala kvôli svojim pocitom menejcennosti a takisto kvôli problémom s cestovaním a podobnými vecami. I tak som verila, že budem pracovať. Že zo mňa bude plnohodnotný človek. Teraz si nemyslím, že plnohodnotnosť človeka závisí od toho či pracuje, len teraz keď niekto rozpráva o zamestnanosti mladých ľudí, cítim sa menejcenná. 

Ale oddala som sa kreatívnej náplni práce a teraz som šťastná za to, že to je takto, ako to je. Dobre, nie som šťastná v tom pravom zmysle, ale s tým ako to dopadlo som spokojná. Písanie je môj život a práve teraz robím presne to, čo ma baví, i keď sa tým neživím. 

A teraz vám vysvetlím, prečo sa rozplynuli i tie ostatné nádeje. Pochybujem, že sa niekedy v živote odsťahujem. Väčšinu dňa momentálne trávim sama. Bojím sa elektriny, ohňa, zvláštnych zvukov, občas i ticha. Akonáhle začujem zvláštny zvuk behám po celom dome s cieľom zistiť, čo to bolo. Chytá ma úzkosť. 

Niekedy síce samotu oceňujem (najmä keď píšem), ale niekedy dokáže napáchať dosť veľké škody. Pretože ak som sama a mám depresiu, mám veľmi "dobrú" možnosť si ublížiť. A niekedy sa samej seba trochu bojím. Najmä keď sa mi myšlienka na smrť či ublíženie si opakuje obsesívne v hlave dokola a dokola. Ak by som mala byť sama v byte po celý čas, asi by ma o chvíľu odviezli na psychiatriu. 

Takisto mám strach z normálnych životných situácii. Nedokážem sama vybaviť pomerne normálne veci, pretože na jednu stranu som "slepá jak patrón" a na druhú stranu v tej veľkej úzkosti neviem ani poriadne rozprávať. Neznášam telefonovanie s cudzími ľuďmi. Mám strach a dokážu ma úplne deprimovať celkom normálne veci. 

A vzťah? Prosím vás, to, že to je nereálne som si uvedomujem stále, pretože kto by už len vydržal moju nenávisť, obviňovanie, nálady, smútok, nadmernú veselosť a to všetko v desiatich minútach? Neviem. A ja aj tak nikoho nepotrebujem. Som ľadová kráľovná (dobre vieš že nie si, hovorí vnútorný hlas). 

Záver? Nerobte si plané nádeje. Alebo dobre, robte si ich, ale nechoďte do ničoho s tým, že od toho budete veľa očakávať. Ja som šťastná, že mám písanie. A aj keď si hovorím, že veď nie som vôbec dobrá a moje výtvory nestoja zaveľa, tak na druhú stranu, keby som kvôli tomu prestala písať, umrela by som v priebehu hodiny. Sny sú fajn aj ja mám teraz svoje sny, ale musím kvôli tomu niečo robiť. No svoje nádeje, ktoré som mala vtedy sú už pasé a ja sa im len smejem. Bola som naivná. 

Ak nechcete byť sklamaní, nebuďte naivní. To je motto tohto článku. 

Komentáre

  1. Každý človek sníva a nielen o svojom ďalšom živote, ale život či skôr osud býva iný. Aj ty si iná, výnimočná a jedinečná. Preto máš nie normálny ale iný spôsob života aj snov a cieľov. Jedno je ale isté, musíš z každej chvíle v živote vyťažiť toľko dobrého, koľko sa len dá. Ľúbim ťa takú, aká si 😍

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Podle mě mít naděje za to stojí. Je sice problém, když se rozplynou, ale nemít je, tak pak nám chybí celková motivace ke všemu. Já dřív věřila kupříkladu v normální vztah, no teď už vůbec, ale i v 17 věřím, že chci dál studovat a chci pracovat, přestože počítám s tím, że můžu pohořet. Jinak ale představa dělání toho, co mě baví a kdy mě baví, je rozhodně věc, ke které bych chtěla mít v budoucnu blízko:)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!