Duševný denník: klamárka, ktorá využívala ľudí

Najprv som si myslela, že začnem duševný denník na YouTube. Ale presvedčila som sa, že je mi ľahšie o problémoch písať, než o nich hovoriť. Strana sa obrátila a mňa zas niekto vypol. Nálady sa striedajú, avšak cítim, že väčšinu času som v neidentifikovateľnom stave. Úzkosť, depresia, chuť ublížiť si. Áno, strieda sa to s chvíľkovými stavmi hyperaktivity, ale je to len akoby vám posledný krát zablikala žiarovka. Blik, blik, a už je opäť tma. 

Je to presne ako moja impulzivita. Niekedy sa neviem zniesť. Vlastne nie niekedy, ale dosť často. Viete, pôvodne som si myslela, že nechcem dávať na blog takéto depresívne veci, ale čím viac ma prepadáva pocit depresie, tým viac sa potrebujem vyrozprávať a - ako to ja hovorím - nadýchnuť sa. Prežívam spisovateľský blok a dokážem písať len poéziu v próze (vďaka dobrému priateľovi za to, že mi odporučil práve tento spôsob písania), pretože sa tam dokážem dokonale rozpísať. Ale myslím si, že by vás mohlo zaujímať ako to je v mojom mozgu keď mi prepne. Teda naivne si myslím, že by vás to mohlo zaujímať. Na druhú stranu, nikoho nenútim to čítať, ja sa len potrebujem vypísať a možno chcem, aby ste zistili, že pokiaľ máte takéto problémy nie ste sami. A ja sa potrebujem hlavne vypísať. Dobre, to, že chcem aby ste pochopili, že nie ste sami je trochu ošemetná situácia.

Viete, čo som o sebe zistila? Že som klamárka. Totiž, oklamala som svoje okolie tým, že som naschvál tvrdila, že som v depresii. Bolo to dávnejšie, ale je to tak. Teraz sú moje depresie skutočné, ale pochopím, keď mi nebudete veriť. Som klamárka. Priznávam to. Ľuďom v okolí som neskutočne ublížila tým, že som ich len využívala. A nenávidím sa za to. Obviňujem sa za to. A napriek tomu to robím aj teraz. Ale neviem to kontrolovať. Moje ústa vypustia lož, aby niekoho využili bez toho, aby si to ten choromyseľný mozoček uvedomil. 

Som klamárka. 

A ak to niekto z okolia číta, strašne ma to mrzí. Ja som vám nechcela ublížiť. 

Chcem sa cítiť lepšie. Ale ako? Mám si dať každý deň ten hlúpy Xanax a stanem sa na ňom závislá. Nie, to nie je dobré riešenie. Na chvíľu sa mi občas uľaví, keď sa vypíšem, ale tie pocity sú tu znovu a opäť bubnujú v mojom mozgu, nedajú mi poriadne spať. A opäť raz musím myslieť na to, kde by bolo vhodné miesto na porezanie sa tak, aby to nik nezistil. Opäť rozmýšľam nad tým, že by som sa najradšej zahrabala pod čiernu zem. 

A potom si niekto všimne mojich starých jaziev na zápästí a začne mi hovoriť: "Veď si úspešná žena, tak s tým prestaň." Lenže moje sebapoškodzovanie už dávno nesúvisí s tým, že sa mi v realite niečo stalo. Ani moje depresívne stavy nesúvisia s tým, že sa v realite niečo pokazilo. Mne začalo byť zle deň po čítačke a to som bola dovtedy doslova v eufórii a tešila som sa na to, že so mnou chce niekto urobiť rozhovor a že by možno mohlo vyjsť ďalšie čítanie. Ale v tej chvíli som sa z toho nedokázala tešiť. Všetko to vyplo a v mysli zostalo len to, že život je na veľké H a že by som sa rada porezala. Presne akoby ma niekto vypol. 

Prepáčte mi za takýto depresívny článok, keď som si povedala, že na blog nechcem písať v depresii, ale ja sa potrebujem vyrozprávať. Viete, inšpirovala ma k tomu jedna americká youtuberka, ktorá sa zameriava na také ženské veci (vlasy oblečenie a podobne) a je to jediná, ktorú sledujem čo sa týka tohto. Tá youtuberka je BPD a v poslednom čase pridáva videá práve o bordeline. A tak som si povedala, že by som aj ja mohla vyliať zo seba všetko, čo môj hlúpy mozoček produkuje. A na nikoho nechcem prenášať depresiu, nikoho to nenútim čítať. Len možno zistíte, aké to je mať nejakú psychickú poruchu a čo všetko sa vtedy človeku naháňa hlavou.

Samozrejme že by som chcela v "duševnom denníku" pokračovať. Možno...

Komentáre

  1. Hm, nechápem prečo lieky nie sú riešenie? No, pravdepodobne sa na nich staneš závislá, ale nie takým spôsobom, aby sa neskôr nedali pomaly vysadiť :) Ja teda musím za seba povedať, že antidepresíva zmenili môj život k lepšiemu. A veľmi :) A aj keď už teraz bez nich nedokážem trebárs zaspať a asi na nich som závislá, tak si myslím, že je to len malá obeť pre to aby som sa cítili lepšie :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ani ja už bez AD nezaspím. Ale Xanax je návykový a bojím sa to brať i keď mi pomáha.

      Odstrániť
    2. A čo na to hovorí tvoja lekárka? Myslím, že určite by sa našlo nejaké riešenie, poprípade iné lieky na úzkosť, ktoré by ti vyhovovali, keď konkrétne Xanax nechceš užívať :)(aj keď, oni sú tie lieky všetky návykové XD) Ale zas, keď ti to skutočne pomáha, ja si myslím, že tá závislosť nie je až taká veľká obeť :)

      Odstrániť
    3. Hovorí, že ho nemám brať pravidelne.

      Odstrániť
  2. Neviem ako ti mám pomôcť alebo poradiť, keď som sama v problémoch. Ale jedno viem isto, že žiadna búrka netrvá večne a mraky sa vždy rozplynu a nakoniec zasvieti slnko.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A keby niet teba, tak som už asi po smrti. Ver mi.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?