Moje psychické problémy - alebo - F32.1

pexels.com
Po článku o mojom hendikepe, čo je vec, ktorá ovplyvňuje do veľkej miery môj život, som sa rozhodla, že napíšem niečo aj o svojej psychickej poruche. Znovu vás chcem upozorniť, že článok neslúži ako ľutovanie sa (i keď viem, že sa niekedy ľutujem, teraz to tak mieniť nechcem a ak to tak predsa len vyznie, tak sa ospravedlňujem) ale skôr som sa chcela otvoriť ohľadom môjho problému, ktorý rovnako silne ovplyvňuje môj život, ako to moje zrakové postihnutie. 

Moja diagnóza je F32.1 čo je epizóda stredne ťažkej depresie. Patrí to medzi afektívne poruchy. Ide vlastne o to, že sa mi striedajú obdobia totálnej hyperaktivity, eufórie, natešenosti s obdobím úplnej depresie. Práve preto mám pocit, že mám v sebe dve bytosti. Jednu, ktorá sa objavuje práve v období radosti a druhú, ktorá je tá depresívna. A moje nálady idú z extrému do extrému. Napríklad jeden čas skrátka prežívam depresie, často sa z ničoho nič rozplačem a neviem to zastaviť. Trápi ma neustále obviňovanie sa, pocity menejcennosti. Býva to spojené aj s úzkosťami, ktoré mi až zvierajú hrdlo. A naopak v období radosti som produktívna, mám kopec energie a dokážem sa zo všetkého tešiť. Občas sa mi stalo, že v tom období hyperaktivity preskočím len na chvíľu do depresie. A obyčajne to býva začiatok toho depresívneho obdobia. 

V depresii sa často obviňujem za to, že ľuďom okolo seba ubližujem. A je to pravda. Alebo keď v období hyperaktivity niečo pozitívne napíšem, v depresii sa tomu vysmejem. Som skrátka neskutočne rozporuplná. V tých horších chvíľach ma niekedy zastihne mamka a ja sa pri nej vždy rozplačem. Pretože ma to všetko veľmi bolí. Samotná depresia je neskutočne bolestivá. A tie prechody medzi obdobiami sú strašne šokujúce. V depresii bývam dosť vyčerpaná a unavená. 

Ale veci, na ktorých mi záleží - teda projekt, písanie knihy a blog, sa snažím vždy robiť len s pozitívnou mysľou. Aj tak pri tej depresii nemám náladu na nič, i keď viem, že niečo by som robiť mala. 

Môj dobrý priateľ, ktorý mi pár krát pomohol prestáť to najhoršie, ale ktorého nechcem veľmi otravovať, takže naňho nechcem sypať svoje problémy, mi povedal, že by som mala samu seba prijať a akceptovať. A ja súhlasím, je to pravda, ale je to pomerne ťažký proces. Musím samej sebe nejako odpustiť, musím sa zmieriť s tým, že ľuďom okolo seba ubližujem (a že ich asi využívam, čo ma neskutočne mrzí a pritom to moje negatívne ja, ktoré sa teraz ozvalo v mysli to vôbec nemrzí), musím akceptovať to, že som zlá (?). Ale ako?

Práve tá moja rozporuplnosť je najhoršia. Pretože akonáhle myslím na niečo príjemné, alebo poviem, či napíšem niečo pekné, moje druhé ja sa tomu vysmeje a v mysli sa mi ozve hlas s úplným opakom toho pozitívneho. Neviem, či to súvisí s tou poruchou, alebo čo to vlastne je, ale je to tak. Čo s tým narobím. 

Avšak aj napriek tomuto všetkému sa snažím zo všetkých síl. Vychutnávam si každú pozitívnu chvíľu, keď ma úsmev nebolí. Je pravda, že vo chvíli depresie s nikým o tom veľmi nehovorím, ale to je preto, lebo nechcem ľudí otravovať s mojimi problémami (veď som ich aj tak utrápila dosť).

"Vtipné" na tom je to, že hneď ako som napísala ten pozitívy odsek sa v mojej hlave ozvalo: "Prečo píšeš klamstvá?" A vlastne potom ani neviem, ktorá moja časť klame. 

Ale snažím sa. Vážne sa snažím byť pozitívna.

Komentáre

  1. Dobre napísané, uvádzaš len fakty, objasnenia a nepôsobí to na mňa, že sa ľutuješ (a že mám na to nos :D). Držím palce.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neviem ako by som to napísala, ale s každou bolesťou a s každým problémom príď za mnou. Pomôžem Ti vždy! Inak páči sa mi ako si napísala, že keď ma úsmev bolí. ��

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti, ale nechcem ťa príliš zaťažovať.

      Odstrániť
  3. Tím, že ubližuješ ostatním, se netrap, protože to není tvoje vina. A možná to ani není pravda. To, že máš pocit, že lidem ubližuješ, je tvá domněnka. A pokud se oni přeci jen ublížení cítí, pak ti to dovolili a je to jejich zodpovědnost, že si ublížit nechali a oni se s tím musí poprat.
    Vím, že takhle to zní strašně divně, nesmyslně, ale k tomuhle poznání jsem musela za roky depresí taky dospět. Že si nemůžu pořád přebírat zodpovědnost za ostatní, nemůžu každý svůj čin kriticky hodnotit a nenávidět se za něj. Právě tohle mi hodně pomohlo si maniodepresi, kterou mám diagnostikovanou od puberty, urovnat a naučit se s ní žít. A dokonce i bez léků. Byl to trnitý proces, ale na začátku cesty byl právě tohle poznání. Držím ti palce, ať se s depresí zvládneš vyrovnat:)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?