Po takmer týždni silných depresií a strach z toho, že sa to vráti

V stredu a vo štvrtok som sem ešte písala, ale bolo mi tak zle, že sa to nedalo vydržať. Depresie potom nabrali na intenzite a myslela som si, že týmto tomto môj život asi definitívne skončí, pretože tak depresívne, ako som sa cítila posledný týždeň som sa necítila asi ešte nikdy. Toto boli tie najsilnejšie depresie aké som kedy prežila. 

Celé dni som trávila v posteli, neschopná čokoľvek robiť, sotva som sa vládala ráno postaviť, ísť sa napiť, na WC a zničená som sa vrátila späť do postele. V hlave som mala len jedno. využiť štrbinku toho, keď budem doma sama a povyjedať všetky lieky, ktoré doma nájdem. Po tri dni som si dala liek, ktorý mám užívať len občas a niekedy mi ani nezabral. Bola som ako bez duše, úplne stratená vo svojich depresiách. Nech som sa snažila čokoľvek robiť, nedokázala som sa k ničomu donútiť. Bolo mi tak zle, že som bola schopná len ležať, pozerať do prázdna a túžila som prestať dýchať.

Všetci do mňa dobiedzali nech vyjdem von, ale ja som proste nevládala. Je to akoby ste človeku na vozíčku povedali, že sa má postaviť. Proste to nešlo. Sotva som mala silu ísť na to WC a napiť sa, či najesť. Nemala som ani takú chuť na jedlo, ako mávam vždy. 

Tieto depresie boli ešte silnejšie než som mala v 2013, keď som kvôli porezaniu sa v škole skončila na psychiatrii. Problém bol aj ten, že som sa nevedela ani za svet dovolať svojej psychiatričke. Chcela som k nej ísť skôr než desiateho augusta, pretože to proste už nešlo takto ďalej a už som uvažovala, že sa nechám dobrovoľne zavrieť na psychiatriu. Strašne, strašne som si chcela ublížiť, no našťastie som nemohla, pretože stále bol so mnou niekto doma. Stále ma strážili ako oko v hlave, pretože som túžila len po jednom. Umrieť. Nevravím, že teraz som úplne v pohode a nechcem zomrieť, ale som na tom lepšie ako dnes ráno či včera. Teraz to nechcem tak intenzívne. Teraz si na to len občas pomyslím, ale neopakuje sa mi to neustále v hlave. Neviem ako dlho mi táto dobrá nálada, ktorá prišla tak náhle, vydrží, no dúfam, že dosť dlho. 

Po tom dlhom čase som bola dnes schopná ísť sa osprchovať a umyť si strašne mastné vlasy. Predtým sa mi to nedalo, pretože som si uvedomovala, že akonáhle by som sa postavila pod sprchu, spadla by som do vane a už by som sa odtiaľ nedostala. Zostala by som tam jednoducho ležať a neviem čo by bolo potom. Keby som bola sama doma, tak som už buď po smrti, alebo v nemocnici, pretože som fakt plánovala ublížiť si. 

Momentálne sa modlím, že dnešný deň nebol posledný taký dobrý a že sa to zajtra nevráti. Strašne sa toho bojím, pretože to bolo fakt veľmi zlé so mnou. 

Ale moji rodičia so mnou fakt boli a veľmi mi pomohli hoci len tým, že boli pri mne. Toľko podpory, ktorej som od nich dostala, som ešte nikde nevidela. Som im neskutočne vďačná a viem, že obaja dúfajú, že mi takto dobre ako mi je (síce nie totálne úžasne), ale dobre, zostane aj naďalej a že sa to zas nevráti. Pretože saj v sobotu som mala svetlú chvíľku a večer to bolo späť. 

Navyše ma strašne mrzí, že som tým pokazila náladu mamke a že jej to ubližuje, ale v tom stave chcete byť strašne v pohode, ale proste vám to nejde. Mohli by ste sa aj rozkrájať, nešlo by to. Ani mne to nešlo. 

Držte mi prosím palce, nech sa to nevráti.

Komentáre

  1. Verím,že to už bude dobré. Držím ti palce. Ty to zvládneš,uvidíš :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Strašně moc ti přiju, aby to bylo dobré. Přesně vím, jaké je to, co popisuješ. Myslím, že nutně potřebuješ jiné léky (nebo minimálně jinou dávku léku). Pokud bereš nějakou medikaci a cítíš se takto, je to, jako bys ji nebrala.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?