Hanbím sa za svoje jazvy?


Dnes na tému, ktorá neviem či bude každého zaujímať, ale myslím, že sa o tom musím zmieniť. Mám v hlave nápad na tento článok už pomerne dlho odkedy som si túto vec sama začala uvedomovať a to je zhruba tak pol roka dozadu. 

Celé moje predlaktia sú pokryté jazvami. Mám ich aj na ramenách, hoci len pár. Nájdu sa aj na ľavom stehne blízko kolena. Sú belasé, niektoré, ktoré sú zo začiatku tohto roka sú také dohneda. Inak, takmer som zabudla: toto neslúži ako nabádanie na sebapoškodzovanie! V žiadnom prípade s tým nezačínajte, pretože to nemusí dobre skončiť a je to závislosť, takže vás to bude otravovať do konca života. Píšem to pre to, aby ste videli, že to, čo by mnohí považovali za svoj nedostatok, ktorý si urobili, ja považujem trochu inak. 

Jaziev mám skutočne kopec. Kedysi som nosievala potítka a náramky. Aj teraz nosím potítko, ale len vtedy, keď sa pošmyknem a ublížim si, aby som zakryla nové škrabance ak nejaké niekedy vzniknú. Musím najmä povedať, že u mňa už sebapškodzovanie nie je tak ako kedysi, teraz to robím tak raz za dva mesiace, keď fakt nemôžem vydržať, aby som aspoň na chvíľu prehlušila myšlienky na smrť. Ba dokonca niekedy mi to vydrží aj viac ako dva mesiace, vtedy som na seba hrdá. 

Ale keď nemám nijaké čerstvé rany, tak si chodím bez rukávov, bez náramkov a potítok. Vážne. Nie, ja sa za svoje jazvy nehanbím. Vôbec. 

Moje jazvy sú totiž súčasťou mňa tak ako môj nos, či oči. Prečo by som sa za ne mala hanbiť? Viem, že mnohí to asi nepochopia, ale ja si skrátka myslím, že to ku mne neoddeliteľne patrí a ja nemám dôvod skrývať to pod dlhými rukávmi, pariť sa v dlhom tričku aj v lete. Idem po dedine? Nech! Idem do Brna? Nech!

Keď sa niekomu nepáči, nech sa nepozerá, ja mám pocit, že nemám či skrývať a že to skrývať netreba, pretože to ku mne patrí. A keď ma niekto vidí, tak nech ma vidí aj s jazvami, no nie?

Je pravda, že keby som mala odkryté nové škrabance, nebolo by mi to príjemné, ale takéto staré a vyblednuté jazvy mi problém nerobia a ukazujem sa s nimi normálne všade. 

Ku každej tej jazve sa viaže príbeh a aspoň je takto vidno, že som niečo prežila, že som si niečím prešla a netajím sa tým. Alebo respektíve, že si niečím prechádzam práve teraz. Myslím, že ak niekoho odradím len kvôli jazvám na rukách, tak mi ten človek za to nestojí. 

Takže aká je na záver odpoveď na hlavnú otázku? NIE, nehanbím sa za svoje jazvy, mám ich svojím spôsobom rada, i keď to vyznie divne. Sú mojou súčasťou, to, čo ma robí mnou a nemám dôvod ich skrývať pod potítkami, náramkami či dlhými rukávmi. Keď niekoho odradím kvôli jazvám, tak nech. Dôležitejší je človek, ktorý je ochotný ma s jazvami akceptovať. 

A vy, ak máte nejaké jazvy či iný nedostatok na svojom tele a snažíte sa to skrývať, vykašlite sa na to. Patrí to k vám, tak prečo by ste to mali skrývať? :)

Nemám pravdu?

Komentáre

  1. Áno,tak to má byť. Je dobré,že sa za jazvy nehanbiš. A ešte lepšie je,že ti je ukradnuté,čo si o nich myslia ostatní. Na ich názore naozaj nezáleží, ty z toho nič nemáš.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veru, každá jazva tvorí identitu človeka. Ale nie každý dokáže pochopiť históriu ktorá za ňou stojí.. ale to je v poriadku, pretože nie každého myseľ je "správne nastavená". Treba dlho hľadať človeka, ktorému sa dá zdôveriť.
    Inak, pekný design ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jazvy mám samozrejme. Po mimomaternicovom tehotenstve, i po cisárskom a tieto jazvy sa síce schovávajú samé lebo sú na bruchu no nehanbím sa za neho. Vďaka nim si uvedomujem že som žena ktorá dokáže dieťaťu dať život.
    Ďalej mám po rukách a nohách také tie klasické od pádov zo stromov či z bicykla a na nejaký som právom hrdá. Za každou stojí príbeh a vtipná historka, kus mojej histórie.
    A mám jazvy na predlaktí od môjho, už mŕtveho, psíka, keď som ju musela cez celé mesto niesť chuderku na rukách. Nerobila to schválne nevie schovať drapy ako mačka. Tieto jazvy mi ju budú do smrti pripomínať. Ako veľmi mi chýba...
    A potom jazvy na srdci zo straty človeka, z podrázu priateľov i z rozchodov... Tie ostanú celý život. Neľutujem, nehanbím sa za ne, pretože každá slza, každá rana pre mňa znamená že som človek, že žijem, že som ešte tu.
    Je mi ľúto tvojich jaziev avšak vďaka mojej fóbií z bolesti som nikdy nedokázala dôjsť do fáze seba poškodzovania a to som niekedy fakt že mala ťažké stavy depresie. Hlavne sa drž, píš, kreslí, športuj a život bude nádherny.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!