Sebanenávisť a akceptovanie samej seba

Aj keď sa momentálne celkom úspešne vyhýbam depresiám (len aby som to nezariekla, veď viete ako to je...) v poslednom čase sa často prichytím, že uvažujem ako akceptovať samu seba a ako sa prestať nenávidieť. A či v mojom prípade má vôbec zmysel snažiť sa prestať s tým.

Poviem vám niečo o tej mojej sebanenávisti. Viete, už dávno to nie je o tom, že moje pubertálne ja nie je spokojné s tým, ako vyzerá. Nie, nie som so sebou spokojná ani teraz hoci sa snažím s tým niečo robiť, je to pre mňa ťažké. Takže to nie je len o nenávidení vlastného vzhľadu. Totiž, niekedy, keď som v tej hyperaktivite a v rozlete, tak dokonca pookrejem a normálne si aj poviem: "Sakra veď ja nevyzerám až tak zle!"

No ale zatiaľ čo ja v puberte som sa nenávidela kvôli vzhľadu, formovala sa vo mne nenávisť voči sebe samej trochu inak. Začala som si uvedomovať čo všetko som porobila. Koľkým ľuďom som strašne ublížila. Ako im ubližujem neustále. Nenávidím sa za to, že mám podiel viny na tom, že mamka ochorela. Mám podiel viny na tom, že začala fajčiť, čo mi strašne vadí. Vždy keď si zapáli, moje vnútorné ja povie: "Vidíš, možnože je jedna z nich kvôli tebe!" Alebo normálne mi vnútro hovorí: "Si zodpovedná za to, že je chorá, pretože si jej spôsobila starosti a stres. A aj to môže byť spúšťačom." A to stále dokola. 

Ublížim jej každým porezaním sa. Každým jedným klamstvom, ktoré vypustím z úst, aby ju moja zvrátená duša prehnitá ako jablko na dne košíka, mohla využiť a trápiť. Pritom ja to nechcem robiť, ale robím to. A nenávidím sa za to. Nedokážem si to odpustiť.

Tak ako sa potom mám akceptovať?

Vraj ten hlas nemám počúvať. Vypustiť ho a nevšímať si ho. Lenže to nie je tak jednoduché ako sa môže zdať. To nie je ako keď počúvate nudný výklad jedným uchom dnu a druhým von. To nie je jednoduché, pretože s každou takou myšlienkou sa na duši tvorí nová a nová rana a potom je duša zjazvená ešte o čosi viac ako moje zápästia. 

S včerajším tretím pohárikom vína a s debatou s dobrým priateľom o tejto téme, som zároveň prišla na jednu vec. Všetko zlé je na niečo dobré. V konečnom dôsledku je nenávisť k sebe samej prospešná práve kvôli mojej tvorbe. Depresia je rovnako prospešná.

Teraz iste pozeráte na tieto slová a čudujete sa, či mi skutočne preplo, že považujem za negatívne veci ako prospešné. Ale pozrite sa: písanie je môj život. Keby nemám písanie, tak som nič. Môj život by bol len plahočenie. Ja by som bola len nejaký zombie. Vďaka písaniu som to, čo som, i keď neviem prísť na to čo to je. 

A píšem práve vďaka depresiám, hendikepu a sebanenávisti. Keby teda tieto veci vymizli stratila by sa hlavná podstata mojej tvorby a stratila by som sa ja. Nijako nezľahčujem depresie a iné poruchy, ale pre mňa to je niečo, čo ma charakterizuje a čo zrejme nezmením (ani lieky nezaberajú). 

Možno si práve poviete, že moja duša je už skutočne zvrátená, ale keď som nad tým takto pouvažovala, je to tak. Avšak stále som na vážkach, či má cenu snažiť sa akceptovať a prestať nenávidieť. Fakt je, že na jednu stranu to chcem. Chcem byť bez depresií a bez nenávisti k samej sebe, ale pokiaľ by som mala stratiť písanie tak... neviem. S tým by som sa vysporiadala veľmi ťažko a už to by spôsobilo ďalšie depresie...

Azda tá sebanenávisť a depresia môže byť daň za môj talent...
Teda ak vôbec nejaký mám. :D (aby to nevyznelo ako samochvála...)

Komentáre

  1. Ako ti to mam napísať, neviem, či nájdem tie správne slová. Ale ty nie si za nič zodpovedná, ani za svoju, ani za moju chorobu. Ty máš dar od Boha. Na to aby si písala, tak krásne ako píšeš. A nemaj žiadne výčitky.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!