UKÁŽKA Z NOVÉHO PROJEKTU: Bázeň

Zas som sa akosi dlho neozvala. Ale vysvetlím vám význam dnešného článku. V literárnom denníku z minula som spomínala, že mám rozpracovanú ešte tretiu vec. Najprv som to chcela veľmi tajiť, ale mám akúsi potrebu podeliť sa o to s vami a ukázať vám jednu prácu z toho. A keď už viete o Odtieňoch dúhy a o zbierke noviel (pracovný názov je Bez Hraníc), tak vám ukážem aj nový projekt. Je to síce ešte v plienkach, no veľmi sa mi páči akou cestou to ide a myslím, že keď to dokončím, tak to bude stáť za to.

Oproti dvom rozpracovaným typickým prózam mám rozpracované aj niečo poetické. Ale nie je to poézia v pravom zmysle slova. Je to totiž poézia v próze. Je to niečo netypické a veľmi sa mi to páči a baví ma to dokonca momentálne o čosi viac ako písanie klasických básní. Som vrámci toho plná nápadov a keď to dokončím, bude to celkom dobré. 
Takže teraz "odtajním" tento projekt a ukážem vám jednu prácu z neho. Táto zbierka bude založená čisto na duševných pocitoch a myšlienkach a bude to ladené do dňa a noci. Bude mať dve základné časti. Teda aspoň tak to mám teraz v pláne. 
Aby som ešte vysvetlila čo je poézia v próze - je to vlastne typ poézie (alebo sa hovorí aj ako typ prózy). Ale ak by sme to brali z pohľadu poézie tak je to vlastne báseň, ktorá nemá verše a je písaná normálnou formou prózy. Nevyznačuje sa ani rytmom, či rýmom, ale používa sa básnický štýl vyjadrovania. 
Ak vás tento nový projekt zaujíma, prečítajte si jednu prácu.

:::::::::::::::::::::::::::::::

Bázeň

Obloha mení farbu z blankytnej modrej na sivú a ťažké mraky dávajú na známosť, že prichádza dážď. 
Prechádzam sa v uliciach cudzieho mesta. Unikám pred samou sebou a pred celkom nepoznaným pocitom známeho šialenstva. Do škár dlaždíc napchávam svoju bázeň a snažím sa ju nechať za sebou. Ale nejde to. Som akosi... poznačená strachom zo samej seba.
Rukami v obväzoch, kde-tu pošpinených krvou, pohládzam svoju prehnitú dušu čo sa podobná zhnitému jablku odhodenému v odpadkovom koši pri lavičke, kde som nedávno nechala svoju lásku. 
Teraz si v batôžku nosím len svoju nenávisť. 
Zášť k sebe samej.
Vrátim sa domov... hoci sa to tak bojím nazvať... a prebodáva ma ticho. Prechádza cezo mňa ako cez nejaký hologram. 
Škvŕka mi v žalúdku, ale zavriem sa za dverami svojej izby a cítim príjemný pohľad štyroch stien, ktoré mi dodajú odvahu sadnúť za písací stôl. 
A nechcem ísť do kuchyne. Ozýva sa v nej tikot hodín a cítim, akoby hodiny tikali vo mne a značili, že nikdy nepríde koniec môjho času. 
Bojím sa tam ísť, pretože cítim lákavé slová noža položeného na linke. Usmieva sa na mňa a láka ma akoby to bolo dobré jedlo. 
Miesto toho zostávam zavretá medzi dobre známymi štyrmi stenami a hľadím na kurzor, ktorý bliká, akoby ma pobádal položiť prsty na klávesnicu. 
Ale ja som prázdna.
Roztrhám kalendár, pretože sa na mňa čudne díva.
Rozmotám slučku zo slúchadiel, pretože nechcem počúvať ticho.
A namiesto písania oddám sa hlasnému vzlykaniu.

::::::::::::::::::::::::

Táto je jedna z tých kratších, ale mám tam aj o čosi dlhšie. Väčšinou ide o práce na jednu stranu. Dúfam, že sa vám páčilo a prosím napíšte mi do komentárov čo si myslíte a ako to na vás vplýva, aké z toho máte pocity. 

Komentáre

  1. Páči sa mi ako nápad tak aj poézia v próze, hoci som ani netušila, že sa to tak volá :-) Ja takýto básnický štýl často používam v drabble, takže vlastne tiež tak trochu píšem poéziu v próze :-)
    Držím palce s novým projektom, nech to úspešne dotiahneš do konca :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je to skvelé, páči sa mi to. Až sa mi pri tom rozbuchalo srdce a nechce sa upokojiť. Pokračuj v tom, držím palce.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?