Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?

Najprv som mala v pláne napísať sem článok o tom, prečo písanie považujem za to svoje "pravé orechové". O tom som sa nakoniec rozhodla napísať zajtra či pozajtra. Dnes sa vám otvorím v jednej veci: a to je môj hendikep. Už som o tomto chcela písať dávno na starý blog, no napokon som na to zabudla a vypustila to z hlavy. Nie že by bolo mojím úmyslom to, aby ste ma ľutovali, ide mi skôr o to, že vám môžem ukázať, že sa na svet pozerám inak a že aj napriek tomu, že ma väčšina cudzích ľudí, ktorých stretnem prvý krát vníma ako slepú, žijem s tým a možno až na niektoré chvíle s tým som v pohode. 

Od narodenia mám zrakové postihnutie, ktoré sa volá hypoplázia zrakových nervov. Ide vlastne o to, že sa mi dobre nevyvinuli zrakové nervy. To znamená, že na jedno oko prakticky nevidím a to druhé mám poškodené menej. Takže všetko čo pozorujem, vnímam najmä cez ľavé oko, ktoré mám menej poškodené. A preto sa mi často stáva, že ma to oko bolí a z toho ma bolí hlava. No to nie je podstatné. 

V školách som bola vždy integrovaná a teda som mala výhody, ktoré mi pomáhali lepšie sa učiť a vzdelávať. Bolo však obdobie, kedy moji rodičia stáli pred rozhodnutím, či ma dať do špeciálnej školy. Ja som tam však nechcela ísť a nakoniec ma tam našťastie nedali. Toto vnímam ako veľmi veľkú plus, pretože som sa aspoň presvedčila, že dokážem byť rovnako dobrá ako ostatní aj napriek častým pocitom menejcennosti. 

Niekedy potrebujem pomôcť, pretože fakt dobre nevidím. Ja sa rada zvyknem smiať a hovorím o sebe, že som "slepá jak patrón", čo je také odľahčenie toho, keď mám niekoho poprosiť o pomoc (aj keď je to niekto z mojich blízkych). Som rada za každého človeka, ktorý mi je ochotný akokoľvek pomôcť, no stretla som sa aj s ľuďmi, ktorí síce boli ochotní, no keď som ich raz požiadala, a urobili to, tak po zvyšok času si mysleli, že pomoc potrebujem pri každej drobnosti. Potom sú tu i ľudia, ktorí akoby pozabudli na to, že môj hendikep je zrakový a nie mentálny a tak mali pocit, že som tak spomalená oproti ostatným, že mi musia všetko vysvetľovať a tak. 

Samozrejme na základnej škole boli ľudia, ktorí sa mi vysmievali, ale naučila som sa to po čase nejako vypustiť. Aj keď to bolo ťažké. Myslím, že sa niet ani čomu čudovať. Občas sa stalo, že kvôli vysmievaniu sa a takým tým drobným veciam akože mi zobrali nejaké veci a tak, musel ísť oco do školy, ale viac-menej šlo o to vysmievanie sa. A vlastne ani neviem ako som to zvládala, viem len, že to dosť bolelo a kvôli tomu vznikli pocity menejcennosti, no neskôr som si to asi prestala všímať, alebo čo. 

A ako sa teda pozerá na svet nie zdravými očami? No, nevidím síce vôbec dobre, no niekedy si zvyknem všimnúť rôznych detailov, ktoré sú blízko mňa. Občas vidím veci, ktoré by som nerada videla, no sú tam. Svoje oči rada upokojujem pohľadom na prírodu. A najlepšie je, keď ich mám zavreté. Či už sa jedná o spánok, alebo nie. Niekedy mi je dobre len tak ich zavrieť a zasnívať sa, i keď normálne bdiem. Vy môžete môj hendikep zbadať na mojich fotkách, keď jedným okom akoby pozerám inam a druhým zase inam. 

Podstatou tohto článku je to, že som sa s tým naučila žiť, i keď to je ťažké. A toto je vlastne i dôvod toho, prečo je pre mňa lepšie venovať sa po zvyšok života písaniu, no o tom vám porozprávam teda nabudúce. 

Chcem, aby ste vedeli že sa fakt nechcem ľutovať. Len som mala pocit, že sa vám s tým mám zdôveriť a chcem, aby ste poznali môj pohľad na svet, moje myšlienky, ktoré sa točia okolo tohto postihnutia a môj príbeh týkajúci sa tohto. 

Chcem vám tým tiež povedať, že nech máte akýkoľvek zdravotný hendikep, nedajte sa zničiť pocitmi menejcennosti tak ako ja. U mňa začali od tých výsmechov a potom s príchodom mojich psychických problémov sa len a len prehlbovali, hoci som si už na svoje postihnutie zvykla. A vy sa nimi preto nedajte zničiť. Hovorte o svojich pocitoch. Tak ako som vám ja teraz povedala o tom, ako som vnímala a aj ako vnímam svoj problém.

A buďte silní, nech je vaše ochorenie akokoľvek vážne. Neopustite sa.
Elizabeth. 

Komentáre

  1. Naprosto skvělý článek. Je vidět, že jsi silná, a já jsem ráda, že se o tom nebojíš vůbec psát ^_^ Držím palce, ať máš co nejvíce úspěchů ve svém životě! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Krásný článek! Jsi moc silná a je strašně fajn, že se o tom všem nebojíš s námi podělit! Určitě pomůžeš i dalším lidem, kteří s tímto bojují. Přeji ti v životě jen to nejkrásnější! :)

    Blog by Vea

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Veľmi sa mi páči na tebe, že si túto vec dokázala akceptovať a teraz sa ukážeš v plnej kráse! Zbožňujem ľudí, ktorí dokážu predviesť aj svoje "nedostatky" - avšak tieto veci nás robia jedinečným človekom. Držím ti palce. ☺

    http://ronnieheartsmakeup.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť
  4. V něčem jsme si dost podobné. Taky mám zrakové postižení, nevidím teda téměř vůbec, mám jen světlocit. Jsem ale zvyklá dělat si ze sebe srandu a mám ráda lidi, kteří mají podobný humor. Rozhodně jsem se nikdy nelitovala a ani s tím nehodlám začínat, i bez toho mám starostí dost. :D
    Potkávám všechny typy lidí, které jsi uvedla, ale nejúnavnější bývají obdivovači, kteří mají potřebu mi na ulici začít sdělovat, jak moc mě obdivují, a že oni by v mé situaci už dávno spáchali sebevraždu.
    Jinak jsem si prošla integrací i speciálním školstvím a stejně postižení vrstevníci umí taky člověka podrobit šikaně a výsměchu, takže jsi asi o nic nepřišla, i když to samozřejmě nemusí být v každé škole a kolektivu stejné, třeba bys i tak narazila na fajn lidi. Já teď třeba nemám vůbec potřebu sdružovat se s lidma pouze na základě stejného postižení, protože jsem hodně brzy zjistila, že to není zárukou nějakého hlubokého porozumění.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár. :)
      A potom sú tu ešte ľudia - aspoň u mňa - ktorí majú neustále potrebu zisťovať do akej vzdialenosti vidím. Takže to vyzerá asi tak, že ustúpia o dva metre, ukazujú mi nejaký počet prstov a pýtajú sa, koľko vidím. Aj to býva únavné.

      Odstrániť
  5. Mojenko pekne si to napisala. Si silna osobnost, lebo tvoj hendikep ta robi silnou a tým sa aj na svet divas úplne inak, Srdcom!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Je skvelé, že si sa naučila pracovať a žiť s tým, čo máš a za to ťa obdivujem. Za to, že nedovolíš, aby ti tento hendikep stál v ceste k tomu čo máš rada čo ťa baví, už len napríklad čítanie kníh :-) Ja osobne odmalička nosím okuliare, takže to trošku chápem, najmä to v škole, deti sa skrátka radi zameriavajú na čokoľvek iné.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Že děti umí být kruté, to je známá věc, stejně jako fakt, že nikomu nestojí za to trápit se nad něčím, co nemůže změnit, ani kdyby chtěl sebevíce. Jsem ráda, že i přes všechny nesnáze jsi dokázala přijmout samu sebe. :-) Myslím, že skutečnost, že ses úspěšně vyhnula speciální škole ti v mnohém pomohlo, ono někdy mají lidé tendenci určité problémy ve svých očích zveličovat, aniž by si uvědomovali, že dotyčnému tím vlastně škodí...

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Treba byť hlavne silná,mne pred nedávnom diagnostikovali vrodenú očnú chorobu a tiež vidím lepšie len cez ľavé oko.Viem aký je to pocit a chápem ťa.Bojuj ďalej,zvládneš to,hlavne to netreba vzdávať hneď

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Neboj, nevzdávam sa. Žijem s tým už skoro dvadsať dva rokov, tak som si na to už zvykla.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!