Keď píšem len tak vs. keď píšem/vydávam knihu

Zdroj: weheartit.com
Nápad na tento článok som dostala pomerne náhle vo chvíli, keď sa ma niekto z rodiny už po miliónty krát spýtal, či píšem a miliónty krát mi povedal, že nech píšem čo najviac. V tej chvíli som si totiž uvedomila, že je úplný rozdiel, ako sa na vás a písanie pozerajú ľudia keď len píšete na blog či do šuplíku, a ako sa na to pozerajú vo chvíli, keď oznámite, že vydávate knihu a že jednu ďalšiu píšete. Teda aspoň u mňa to takto je, možno u vás sa na to pozerá rodina a okolie inak.

S písaním som začínala keď som bola malá, no ako záľube som sa tomu začala venovať keď som mala pätnásť, či štrnásť. Vtedy moje písanie brala vážne len mamka. A to tak bolo neskutočne dlho vlastne až do tohto roka, kedy som povedala, že vydávam zbierku básní. 

Ako som trávila čas písaním poviedok či básní, nikto sa ma nikdy nespýtal, či píšem, koľko som toho napísala, alebo ako sa mi v tom darí. Myslím, že mamka bola jediný človek, ktorý sa o to zaujímal. Keď však prišlo na otázky známych a podobne, tak ma všetci z rodiny začali chváliť, že píšem básne, že píšem poviedky. Vyzeralo to asi takto: "Naša XY píše nádherné básne!" Pritom si istí členovia rodiny prečítali tak jednu-dve básne a koniec. Nevedeli precítiť pocity a všetky tieto veci. Ale to mi nevadí, veď nie každý má rád poéziu. Je to však v tom, že na verejnosti sa so mnou chválili, no moje písanie nebrali veľmi vážne a nezaujímalo ich to. Nik ma nepočúval, keď som prišla do kuchyne s tým, že si potrebujem dať pauzu pri písaní "knihy". 

No na jednu stranu to trochu viem pochopiť, pretože som bola vo veku, kedy som sa hľadala a tak si mohli myslieť, že to je skrátka len prechodný stav. Okolo tej pätnástky sme takí, že sa hľadáme a skúšame nové veci. Zisťujeme čo nás skutočne baví a čo nie. 

Teraz sa to však zmenilo. Po tom, čo som sa vrátila z prvého stretnutia s mojou vydavateľkou si asi moje okolie tak nejako uvedomilo, že už to je vážne. Že to raz môže byť mojou prácou. Od tej chvíle sa ma často pýtajú: "Píšeš?" A keď poviem nie tak: "A prečo?" Lebo sa nedá písať každý deň, 24 hodín v kuse. A keď chcem hovoriť o "writing progress" - respektíve o tom, ako pokračujem s knihou, už ma niekto počúva. Stále netušia o čom vlastne moje básne sú, ale počúvajú ma. 

A potom často povedia: "Musíš písať, aby z teba bola spisovateľka, budeš zarábať peniaze..." Hm, okej. :D Členovia mojej rodiny (väčšina) je materialisticky založená a tak sú pre nich peniaze to, prečo asi píšem. Nie je to tak. Ale páči sa mi, že konečne berú moje písanie vážne. Už to nie je hobby pubertiačky ale skutočne to myslím vážne a chcem to robiť do konca svojho života. A celkom ma to teší, že sa zaujímajú. Chcela som vám to len napísať ako možno na pobavenie a zistiť to, či som jediná. :)

Takže teraz ma zaujíma, či ste s vašou rodinou a okolím na tom podobne. Mimochodom, tieto frázy, ktoré som tu písala, používa najmä moja stará mama, takže preto je to aj celkom pochopiteľné. Myslím. 

Komentujte aj keď chcete, aby som na blog napísala článok o tom, prečo vlastne píšem a o tom, ako sa písanie stalo mojím povolaním snov. Píšte. :)
Elizabeth

Komentáre

  1. Držím ti palce! Tiež som v procese vydávania knihy, ale ešte nie tak ďaleko, ako ty, hoci je už hotová. Na rozdiel od teba, u mňa nik nevie, že som napísala knihu a že ju chcem aj vydať. Na jednej strane som sa chcela ušetriť všetkých komentárov rodiny tipu - aj tak ti to nevyjde, až po myslíš, že to niekoho zaujíma alebo daj mi to prečítať. Bolo ťažké dať moju knihu prečítať priateľke, lebo ma dobre pozná a od ľudí nám najbližším sa kritika prijíma ťažko... Ale každopádne, viem, aké je písať len tak a viem, aké je písať inak... ;)
    Ešte raz, veľmi držím palce... poéziu milujem a rada čítam.

    SlavikStories
    Čítanie je sexy

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. :) Tiež som sa stretla s vetami ako: "Myslíš, že sa ti to bude predávať?" alebo "Nemysli si, že to bude hneď bestseller." čo si nikdy nemyslím. Alebo aj s tými otázkami: "kto ti to vydá? Vlastným nákladom?" a podobne. To je skrátka klasika.

      Odstrániť
  2. Ja mám trochu iný problém. Knihu som poposielala vydavateľom, no nejako to nejde tak ľahko ako som si to myslela. Viem, že nepíšem o témach, ktoré sa predávajú ako teplé párky, ale ja verím a dúfam, že raz sa nájde vydavateľ, ktorému sa moja kniha bude páčiť. Ale zas na druhej strane musím povedať, že môj blog, i články, ktoré mi vychádzali v novinách predtým, a teraz v časopisoch, moja rodina hltá. Číta. Každý jeden. A zdieľa a posúva ďalej, a spamuje všetkých. Nielen rodina, ale aj priatelia. Nemám ich veľa, čiže zas až tak veľký úspech to nemá, no som rada že ma v tom podporujú. Horšie je to s mojou knihou. Tie, ktoré som písala predtým, čítali, hodnotili, pomáhali s chybami. Bohužiaľ som napísala niečo v téme, o ktorú sa blízky nezaujímajú, a tak majú dosť problém dočítať to. Ale zas som to skúšala o podobne trafených kámošiek zaoberajúcich sa tým, a tie boli nadšené. Tak len ostáva veriť.
    Rodina a okolie je v tomto veľmi dôležitá. Môj muž síce nečíta, čo napíšem, veď píšem pre ženy,je ale podporuje ma plne. Necháva mi priestor, zoberie malého von, je rád že mám niečo čo ma baví. Teší sa z každej mojej radosti, z každého vydaného článku, z každého článku na blogu ktorý ma viac ako desať zhliadnutí. On vo mňa verí,. Ešte si musím ja.
    Inak, držím ti palce, som zvedavá na tvoju knihu. Potom sa s ňou pochváľ, nech prečítam ...:-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár. :) Kniha, ktorú práve píšem je tiež v téme, ktorú moji blízki veľmi neobľubujú, no napriek tomu ma v tom podporujú. A máš pravdu, že podpora blízkych je veľmi dôležitá, pretože to človeka aspoň poháňa. :)

      Odstrániť
    2. Útěk z reality - psaní básní!
      Super!
      To je přeci i můj blog.:-)

      Odstrániť
  3. Ja píšem asi tak od dvanástich, ale tiež to bolo také, že rodina to brala na vedomie ako také milé hobby. Posielala som pár vecí do súťaží a podobne, dokonca som dve knihy úspešne dokončila, avšak ak sa na ne teraz spätne pozriem, normálne sa čudujem ako som niečo také neoriginálne mohla vymyslieť :D Každopádne vtedy som skúšala posielať jeden rukopis do vydavateľstiev a nič z toho nebolo, dala som si pauzu a písala len menšie veci, na blog a tak rôzne a teraz sa po asi dvoch rokoch vraciam k písaniu niečoho väčšieho :-) Takže ti držím palce a dúfam, že potom ako sa ti toto všetko vydarí, tak sa stratíš slovíčko-dve aj za moje dielko a možno sa mi pošťastí raz niečo vydať :-) Na tvoju knihu sa už teším, takže určite sem potom píš nové informácie, nech mám prehľad :-) A dúfam, že mi potom ako spisovateľka venuješ na blog rozhovor :-D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. :) Info o knihe tu určite bude. A za rozhovor by som bola rada, je to dobrý nápad, takže sa po vydaní knihy keď tak ozvi. :)

      Odstrániť
  4. Poznám veľa ľudí, ktorých okolie akceptuje ako literárnych tvorcov, vďaka tomu, že vyhrávajú kvalitné literárne súťaže a nemusia ešte nič vydať. (Neviem, ako si na tom ty, či ťa tvoji známi ignorovali aj napriek tomu, že si bola úspešná v súťažiach alebo si svoje texty takto nikam neposielala.) Celkom by ma zaujímalo, ktorých básnikov máš rada? Či už slovenských alebo zahraničných. Okruh čitateľov poézie je malý, takže je vždy rarita na niekoho naraziť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Keď som dosiahla úspechy v súťažiach, brali to dobre a všímali si to, no hovorila som o období ešte predtým. :) Moji obľúbení básnici? Tak mám rada Baudelairea, Fabryho, Ivana Kraska, nedávno sa mi zapáčili i Villonove básne, veľmi som si obľúbila zbierku básní Básne napísané pred skokom z 8. poschodia (Charles Bukowski).

      Odstrániť
  5. No, mňa dosť irituje názor niektorých ľudí, keď im poviem, že píšem na blog. Určite to na moju rodinu zapôsobilo veľakrát, ale aj tak si nič neprečítali, viem to.
    To isté platí o spolužiakoch či kamarátoch. Nikdy ma nepodporia, keď chcem, aby si prečítali môj článok. Skrátka, nikto to neberie vážne.
    Trošku ma aj mrzí názor spoločnosti a jej definícia spisovateľa. Človek sa stáva spisovateľom až vtedy, keď vydá nejakú knihu. Podľa mňa je to trochu nefér. To, že niekomu vydali knihu znamená len to, že je profesionál.
    Je to akoby som teraz povedala, že každý mladý futbalista, ktorý hrá za svoj dedinský klub nebol futbalistom, pretože sa neobjavil vo veľkej futbalovej lige. No nie je to hlúpe? Je...
    A preto si myslím, že ľudia k písaniu majú málo podpory...
    Každý predsa musí niekde začať, aby sa mohol rozvíjať a na to potrebuje aj spätnú väzbu.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?